V sobotu sme s Hankou šli na predvianočné nákupy a na obed do mesta. Konkrétne do toho veľkého nákupného centra na Andělovi. Bolo tam hrozne veľa ľudí, čo je vec, ktorá mi v poslednej dobe dosť intenzívne vadí. A čo je horšie, všade bolo plno detí. Okrem toho tam veľmi hlasno rachotila nejaká stupídna hudba. Po chvíli hľadania som objavil pódium, na ktorom sa nejaký nešťastník malátne pohupoval do nejakého fiktívneho rytmu.
„Čo to akože je?“ spýtal som sa Hanky.
„On tu předvádí tanec,“ povedala Hanka.
„A kedy konečne začne?“ nedal som jej pokoj.
„Už začal, breberko,“ odpovedala Hanka a ja som sa zmohol len na nechápavé: „Aha.“

Rozhodli sme sa, že si kúpime spacáky. V nejakej športovej predajni sme si vyhliadli dva – stáli po tisícke, spať sa v nich v pohode dá pri +4°C, múmie. Keď som sa snažil pri pokladni zaplatiť kartou, nejako mi to nechcelo zhltnúť PIN, takže sa mi zablokovala karta, čo Hanku dosť rozhádzalo a vyzeralo to tak, že sa poriadne pohádame. Našťastie sme si na chvíľu sadli, ukľudnili sa a prešlo nás to.

Keďže nové spacáky trebalo otestovať, nasúkali sme sa do nich hneď ten večer a zaspali. Ja som sa zobudil uprostred noci na to, že mám hroznú nočnú moru a vždy keď zavriem oči, tam sa mi vracia a pokračuje. Bol som z toho taký otrasený, že som vstal a až do rána sedel pri počítači. Mal som fakt strach. Sen to bol hrozne zmätaný, najjasnejšie si pamätám akurát to, že sa tam vyšetrovala nejaká vražda. Mŕtvola bola v takej tej búde, aké zvyknú mať robotníci na stavbách. Jeden policajt ma do nej zobral, že mi ukáže mŕtvolu. Ležala na posteli, mala celé chodidlá odrezané v kotníkoch, bola celá doškrabaná a dotlčená, všetko bolo špinavé a zažltnuté, akoby tam ležala už dva týždne. Najhoršie na tom bolo, že tá mrtvola som bol ja. Fakt hrozné.

(Mimochodom, ráno som našiel Hanku v posteli, prikrytú perinkou a so spacákom hodeným na zemi.)

Nedeľa bola tiež zaujímavá. Popoludní sme si dali zraz s Filipom v Modrom psovi. Celý večer sme potom strávili zaujímavými diskusiami s Hankou, Filipom, Víťom a Helenou nad hruškovým koláčom (a neskôr v Modré zahradě nad šalátom). Prebrali sme takmer všetko od malých detí, cez fekálie až po hlúpych ľudí. Bolo to fakt zaujímavé a príjemné.

Dnes v noci som mal opäť sen. Tentokrát nie až tak brutálny. Bol však ešte zmätenejší. Začínal sa tak, že som cestoval diaľkovým výletným autobusom, ktorý bol plný nemeckých dôchodcov a rodičov s malými deťmi (tomu ja hovorím nočná mora!), ktorým som docestoval do nejakého mesta. Tam nás vysadili von a povedali, že pokračovať budeme až zajtra, že sa zatiaľ máme ísť zabaviť do nejakého podniku. Tak som sadol do loďky (boli tam vodné kanály ako v Benátkach aj napriek tomu, že to zjavne bola Praha) a vyrazil daným smerom, lenže cestou sa niečo zmenilo, ja som si uvedomil, že sa mám stretnúť s kamarátmi zo strednej školy (konkrétne s Biďom, Radom a Lažom), tak som nastúpil do električky a vyrazil smerom domov. Lenže v električke som narazil na ďalších spolužiakov (Jimiho a Emila). Jimi mi prezradil, že sa prednedávnom ženil a že je jeho žena v treťom mesiaci. Keď som večer dorazil domov, Hanka už spala a celý byt bol zaprataný veľkými balíkmi s cukrovou vatou. Šiel som do kuchyne, že si nájdem niečo na jedenie, ale všade bola len tá vata. Po chvíli za mnou prišla Hanka a dokonca aj nejaký spolubývajúci (strapatý, v trenírkach, vôbec nič si nerobil z toho, že ho tam nechceme).

Ja fakt neviem, čo majú tie sny znamenať…