Nazdar ľudia! Už som opäť na svete. Síce ešte niesom celkom zdravý, ale už som to doma nemohol vydržať a tak som v robote. Byť chorý je poriadna nuda, hlavne pre mňa. Došlo to dokonca do takého štádia, že som v telke pozeral programy typu Sama doma.

Včera som sa stretol s Ľubom Marcinom, ktorého pracovné povinnosti zaviali na nejaký čas do Prahy. Bolo celkom príjemné po dlhej dobe pokecať s niekým z rodnej hrudy, dozvedieť sa nejaké tie novinky a tak. Fotky síce veľmi nevyšli (to viete, fotiť sa v noci…), ale ak niekoho zaujímajú, nech si ich kľudne pozrie.

Neskôr večer sme s Hankou zašli do kina na Moulin Rouge. Nechcem povedať priamo, že to bola blbosť, ale keď sa ku koncu začala ošívať aj Hanka a zo záverečnej scény sme si vyložene robili prdel, tak to o niečom hovorí. Na začiatku boli prestrihy také rýchle, až ma začínali bolieť oči. Celkovo na mňa ten film pôsobil ako kombinácia nejakej trans-show kombinovanej s výkonmi hercov seriálov Herkules či Xena (doprevádzané rovnakými debilnými zvukovými efektmi). Keď na konci N. Kidman umierala, predvádzala presne to isté, čo Jim Carrey vo filme Maska (teda kašlanie a reči typu „je mi tak chladno…“). Ak mám pravdu povedať, tak sa mi Carreyho výkon páčil viac. Okrem toho bola hudba v tom filme pozbuchaná z kúskov starších či novších populárnych piesní, ktoré narvali do väčšinou monumentálneho orchestrálneho prevedenia a pomenili slová. Nemôžem si pomôcť, ale takého deformovanie starých dobrých vecí mi nie je veľmi sympatické. Snáď jediným kladom filmu bolo, že Ewan McGregor má prekvapivo veľmi pekný hlas a dokonca vie aj spievať.

Každopádne sa do toho kina oplatilo ísť, pretože som si pred začiatkom predstavenia pozrel úplne premakanú reklamu na nejaký nový MP3 player. Fakt ma nadchla.

A ešte niečo ma nadchlo. Neviem prečo, ale zrazu som zatúžil zájsť na nový film so Silvesterom Stalonom Get Carter. A keďže na Andělovi prednedávnom otvorili nové multikino, asi na to niekedy cestou z práce zájdem.