Dva dni som strávil doma, pretože som bol chorý. Kašlal som a bolelo ma celé telo. Asi ma zmohlo to, že som nedoliečil tú nedávnu chrípku a takto zúbožený som strávil celý víkend a pondelok v robote.
Hanka sa o mňa príkladne starala, dokonca mi zaobstarala psychickú vzpruhu v podobe telefonátu zo Sniny (konečne som po dlhej dobe počul hlas mojej mamy, baby a Ika).
Včera ma celkom nadchla jedna príhoda, ktorá zo začiatku vyzerala veľmi hrôzostrašne. Ide o to, že sa zrazu od dverí začali ozývať divné zvuky. Znelo to, akoby sa k nám niekto chcel vlámať. Stláčanie kľučky, šmátranie, štrngot kľúčov a neúspešné pokusy odomknúť. Chvíľu sme na to s Hankou zmätene pozerali, nakoniec som sa odhodlal, prudko otvoril dvere a opýtal sa: „Dobrý večer. Čo si prajete?“ Predo mnou stál nejaký starý pán, nechápavo pozeral najprv na mňa, potom na kľúč vo svojej ruke, nakoniec na menovku na dverách. Po chvíli povedal: „Promiňte, spletl jsem si patro.“
Sleduj všetky zápisy pomocou RSS
Sleduj všetky komentáre pomocou RSS