Dnes som mal šialený sen. Veď posúďte sami:

Býval som v nejakom starom ošarpanom internáte. Všetko tam bolo zašlé a poopravované. Ubytovaných bolo hrozne veľa, takže tých, na ktorých neostala žiadna izba, ubytovali v ohyboch schodiska. To schodisko bolo hrozne strmé a prítomnosť kopy ľudí a ich vecí na každom odpočívadle ešte viac sťažovala chôdzu po ňom. Blúdil som po tom internáte, rozprával sa s niektorými študentmi, až som sa po jednom zo schodísk dostal do nejakej úplne inej budovy.

Bolo to obrovské a spletité sídlo, pripomínajúce tak trochu dom Adamsovcov. Keď hovorím obrovské, tak mám na mysli OBROVSKÉ. Neuveriteľné množstvo miestností, každá iná a plná starožitného nábytku, to všetko poprepájané komplikovanou sieťou chodieb. V tom dobe žil Pán Strachu (ja som si ho tak nazval, pretože v tom sne jeho meno vôbec nepadlo, aj keď mi bolo od začiatku jasné, o koho ide). Bál som sa, že ma tam niekto objaví, tak som sa opatrne zakrádal tými chodbami a prechádzal izbami, pod nohami vŕzgajúca podlaha.

Medzitým sa mi hlavou hnali rôzne spomienky. Korčuľoval som sa v nich nejakým zvláštnym spôsobom a mal som v nich nejakého veľmi dobrého kamaráta, s ktorým sme sa v zime pri nejakom zamrznutom vodopáde každý rok odfotili. Spomenul som si tiež na poslednú fotku, na ktorej som však bol už iba ja. Ten priateľ zmizol. Vydal sa hľadať nejaké dievča, ktoré Pán Strachu uniesol do svojho sídla. Keď som si to uvedomil, rozhodol som sa, že môjho kamaráta pomstím a to dievča vyslobodím.

Došiel som až do veľkej miestnosti obloženej knihami. Uprostred na drevenom kresle sedel veľký démon, celý hranatý, z ramien mu vyrastali obrovské špicaté krídla, pokožku mal šedú a popretkávanú tmavými čiarami a škvrnami. Čítal útlu knihu a stránky pravidelne otáčal ostrými drápami na ruke. Vôbec si ma nevšimol, tak som sa hodil na zem a po zaprášenom koberci sa začal plaziť popod nábytok späť k východu z miestnosti. Doplazil som sa však k nohám nejakého normálneho staršieho chlapíka v obleku. Bol to Pán Strachu.

Usmieval sa na mňa a povedal mi, že si každý rok vyberá jedného človeka, ktorého vezme do svojho sídla, ubytuje ho, nechá ho vyštudovať čo chce… proste sa oňho bude starať ako o svoje dieťa. Opýtal som sa ho na to dievča a on povedal, že jej je dobre, že študuje hudbu a že je veľmi talentovaná. Vykročili sme chodbami k jej izbe a on mi cestou niečo rozprával. Nevnímal som ho však veľmi, pretože som si všimol, že na niektorých miestach sa chodby krížia s inými chodbami, ktoré síce vyzerajú úplne normálne, ale Pán Strachu cez ne prechádza náhlivo a vždy za sebou na križovatke chodieb zatvára dvere.

Došli sme do miestnosti plnej divných hudobných nástrojov – klavír, na ktorý sa hralo nohami, bicie, ktoré boli vyplnené vodou, malý organ obtočený pokrútenými píšťalami a podobne. Bola tam holá drevená podlaha a pri stenách tri postele s veľkými pruhovanými perinami. Pôsobilo to ako izba nejakej dedinskej babky. Bývalo tam to dievča, ktoré som hľadal. Mala divný účes a bola hrozne ostýchavá a hamblivá. Hovorila, že jej je tu dobre a že sa vlastne ani nechce vrátiť do normálneho sveta.

Po chvíli Pán Strachu povedal, že je už neskoro a že by som mal ísť spať. Povedal tiež, že môžem ostať spať v izbe toho dievčaťa. Ja som súhlasil, ale ona povedala, že by to asi nebolo dobre a že by som mal ísť do svojej izby. Pán Strachu teda zavolal nejakého sluhu, ktorý ma mal spleťou chodieb odviesť. Neviem prečo, ale nechcel som sa vzdialiť buď od toho dievčaťa, alebo od Pána Strachu, pretože som mal pocit, že kým som s jedným alebo druhým, som v bezpečí. Musel som však odísť s tým sluhom.

Cestou sme prechádzali jednou z tých krížnych chodieb. Ja som trochu zaostal, pretože som bol zvedavý, prečo sa im Pán Strachu tak vyhýbal. Zrazu sa otvorili dvere, ktoré uzatvárali chodbu kolmú na tú, po ktorej sme šli. Za nimi bola dlhá rovná chodba lemovaná obrovskými čiernymi vázami plnými tmavočervených ruží. Dvere otvorila mladá žena, neprirodzene bledá, s krátkymi svetlými vlasmi a výrazne narúžovanými ústami. Bola to sestra Pána Strachu a chcela ma so sebou vziať do svojej časti domu. Hrozne som sa zľakol a začal som kričať, tak ma schmatla a snažila sa ma pretlačiť cez dvere, lenže ja som sa držal zárubne. Pribehol sluha, ktorý ma sprevádzal a začal sa s ňou biť a ja som bol zrazu hrozne zmätený, pretože som nevedel, či mám stáť na strane Pána Strachu, alebo sa radšej pridať k jeho sestre. Mal som strach z obidvoch, ale nevedel som, ktorý z nich je lepší.

Bol to fakt divný sen.