Prišiel som na to, že keď počúvam nejakú hudbu, tak mám tendenciu prispôsobiť dych jej rytmu. Väčšinou je to celkom v pohode, akurát keď si púšťam niečo od Jamesa Hardawaya, tak sa zvyknem celkom zadýchať. Každopádne sa hrozím pomyslenia, že sa mi to stane pri „New York, New York“ od Franka Sinatru. To by som sa asi zadusil.

Každopádne som si pri tej príležitosti uvedomil, že odkedy som sa vrátil z vojny, prispôsobujem svoju chôdzu každému, s kým chodím. Keď som na prvom opušťáku kráčal s mojou mamou po meste, mal som dojem, že každú chvíľu spadnem a zabijem sa – robila totiž hrozne malé kroky. Teraz je to celkom dobré, pretože keď idem s Hankou a držíme sa pri tom za ruky, zrovnám s ňou krok ale opačne, takže sa rukami rozháňame rovnako. Ale keď sme šli prednedávnom po Národní třídě a ja som stál medzi Hankou a Filipom, ktorí obaja mali úplne nezosynchronizované kroky, tak som si myslel, že sa zbláznim. Schválne, skúste si to niekedy, zrovnávať krok s dvoma ľuďmi, ktorí kráčajú úplne inak (len tak medzi nami, na vojne sme tak zo začiatku pochodovali prakticky furt, akurát že sme sa zrovnávali navzájom všetci podľa každého… to bol ale bordel).