Hanka sa rozhodla, že máme v spálni zimu, takže sme túto noc strávili na gauči v obývačke. Veľmi to nechápem, pretože som aj tak spal nahý ako vždy a v spálni som nespozoroval žiadne známky chladu ani zvýšenej teploty v obývačke. Jediný rozdiel, ktorý som spozoroval, bol fakt, že na posteli v spálni nemáme štrbinu, do ktorej by v noci mohla spadnúť moja ruka.

Dnes ráno som šiel do práce extrémne dlho. A za všetko môže ľudská blbosť. Vysvetlím, ale okľukou:
Uprostred mesta, hneď vedľa Národního muzea, je budova Slobodnej Európy. V nej je redakcia, ktorá vysiela pre Izrael. Sú obavy, že by sa o túto budovu mohli zaujímať teroristi. Takže tam nabehli ťažkoodenci s obrnenými vozidlami a zablokovali jeden pruh cesty. Tá cesta však nie je obyčajná. Je to magistrála, po ktorej sa denne presúvajú šialené kvantá motorových vozidiel. Lenže teraz je zatarasená, takže sa tie kvantá vozidiel pokúšajú do svojho cieľa dostať všetkými možnými okľukami. Zdá sa, že jednou z najfrekvento­vanejších je cesta po nábreží Vltavy, ktorou aj ja chodievam do práce. Na tej ceste je jeden tunel, v ktorom je miesto iba na dve autá vedľa seba, takže sa tam cesta pre autá aj koľaje pre električky spájajú. Je to proste tak trochu úzke miesto. No a práve cez to miesto sa dnes električka, ktorou som šiel (a ešte hromada ďalších) pokúšala prejsť asi 15 minút. A to všetko len preto, že vodiči sú kreténi, ženú sa vpred za každú cenu, aj keď to znamená, že len zablokujú ostatných a seba tiež. Okrem toho nie sú schopní, keď im na semafóre naskočí zelená, vyštartovať naraz. Namiesto toho sa rozbiehajú jeden po druhom, takže to má za následok, že namiesto desiatich áut, ktoré by mohli prejsť, prejde iba päť.

Ináč som normálny.